Sobrania - Sobranie of Hawai

Ležíme na pláži. Teplý morský vzduch vysúša kvapky morskej vody na našich telách, nohy nám obmýva spenená morská voda. Biely rozohriaty piesok je snáď všade. Zachytáva sa nám do plaviek a nepríjemne škriabe. Zaborím svoju ruku do jej hustých tmavých vlasov, voňajúcich lososom, ískam jednotlivé pramene a nakrúcam si ich na prst.
„Myslíš, že to môže fungovať?“ spýtaš sa ma tichým zamysleným hlasom.
„Neviem.“ Zavrtím hlavou.
„Zavri oči.“
„Prečo?“
„Predstav si svoju budúcnosť. Som v nej?“
Zavrel som oči, poddal som sa predstavám.
Videl som svoju matku ako kričí, aby som na ňu zabudol.
Videl som mučiareň v našej pivnici, zbierku nožov, bičov, španielske čižmy i rôzne iné mučiace nástroje a predstavil som si ako veľmi bolí každý ich dotyk s mojou kožou.
Videl som rezignovaný pohľad môjho otca.
Videl som ironický úsmev môjho brata.
Videl som život.
Videl som smrť.
A cez to všetko som videl jej tvár, počul jej smiech a cítil jej rozhorúčený dych na svojej koži.
Akokoľvek som sa o to snažil, nedokázal som ju vytlačiť zo svojej mysle.
A vtedy som si bol istý, že tam nebude. Bol som si istý, že ju už nikdy takto neuvidím. Pokojnú, usmievavú dievčenskú tvár nahradí maska. Maska vykreslená do najjemnejšieho psychologického odtienku, ktorú všetci mylne pokladajú za jej tvár.
„Bolo by dokonalé môcť sa takto ešte stretnúť. Len ty, ja, more, slnko, pláž.“ Zašepkal som.
„To by bolo. Nikdy som nečakala, že najlepšie chvíľky svojho života zažijem s tebou.“
„Napriek tomu, uvedomuješ si, že sa to už nebude opakovať.“
„Toto nevrav, nie mne.“
„Bell,“ Povedal a pobozkal ju do vlasov. „Ty vieš, že musím.“
Prudko sa odtiahla, otočila hlavu, zadívala sa mu do očí. Z úst jej vyšlo jediné slovo.
„Prečo?“
„Nie je to správne.“ Zaklamal. Dúfal totiž, že keď o tom dokáže presvedčiť Bell, dokáže o tom časom presvedčiť aj sám seba.
„Možno. Ale kto má právo súdiť nás?“
„Napriek tomu, všetci budú.“
„A komu na nich záleží?“ vykríkla možno hlasnejšie, než pôvodne chcela.
Natiahol som ruku a bruškom prsta obkreslil kontúry jej tváre. Desila ma predstava, že toto je posledná možnosť dívať sa na ňu, dotknúť sa jej.
„Nechcem ti skaziť život, Bell.“
„To práve robíš. Si slaboch, Sirus.“
„Ja viem.“ Priznal.
Prekvapene vydýchla, nečakala túto odpoveď.
„Milujem ťa, Bell.“
Zasmiala sa chladným, hrdelným smiechom.
„Kvôli tomu ťa raz zabijem.“ Povedala až príliš tvrdo, vstala a začala zo seba oprašovať piesok. Tiež som vstal. Vedel som, že teraz končia sny, v ktorých som si za tak krátky čas zvykol žiť. Bolo treba vzdorovať tvrdej realite a ja som sa bál, že na to ešte nie som pripravený.
Podišiel som k nej, pokúsil som sa ju objať. Nechcel som prísť o posledné momenty, ktoré sme spolu mohli stráviť. Položila hlavu na moje rameno a nedokázala prestať šepkať vetu, ktorá mi utkvela navždy v pamäti ako bolestivá spomienka na nesplniteľné sny, vetu, ktorú mi 13 rokov šepkali steny Azbakanu, vetu, ktorú som od nej počul ako poslednú tesne predtým, než moje telo prepadlo oblúkom.
„Nenávidím ťa Sirius Black.“

|| 2. Kapitola

Sobranie of EdenSobranie of MoscowSobranie of LondonSobranie of Hawai